Jej základy nájdeme aj u starších filozofov (Sokrates, Platon, Tomáš Akvinský), no najviac sa uplatňuje v 17. a 18. storočí ako učenie o ideálnom práve, nezávislom od štátu a jej kritikou feudálneho právneho systému. Patria sem osobnosti ako Hugo Grotius, Spinoza, Montesquieu, Rousseau, Locke, Kant a ďalší.
Prirodzenoprávna škola uplatňuje sa na univerzitách a vychádza z názorov postglosátorov, tieto rozširuje a adoptuje ich pre modernejšie spoločenské podmienky. Izoluje sa od idey usporiadania vecí chcených božskou vôľou, v konštrukcii nového sociálneho poriadku zohľadňuje postavenie človeka. Vyzdvihuje sa funkcia rozumu. Hľadajú sa a proklamujú justičné pravidlá v univerzálnom práve, spoločnom pre všetky časy a pre všetkých ľudí. Tým rozbíjajú koncepciu lokálnych, regionálnych obyčajov.
V oblasti súkromného práva nemienia opustiť základy rímskeho práva, ale hľadajú nové metódy. Iná situácia je v oblasti verejného práva. Tu nikdy nebolo vzorom rímske právo, ba naopak vzorom sa stalo právo anglické so systémom polície, nevyhnutnosťou administratívy, zachovaním subjektívnych práva, vzťahovalo sa to najmä na právo ústavné, administratívne a trestnoprávne. Filozificky osobitný význam tu majú koncepcie Motesquieuho.
Žádné komentáře:
Okomentovat