c) Idžma – je tretím prameňom islamského práva – spoločný súhlas – konsens učencov či doktorov islamského práva o určitých spoločensko-právnych otázkach, na ktoré korán ani sunna nenachádzajú odpoveď. Zhoda názorov sa musela dosiahnuť na základe nezávislého úsudku. Idžma je consensus omnium, čím sa rozumie domnelý konsens islamského spoločenstva o určitých pravidlách. Idžma je týmto svojím charakterom najskôr porovnateľná s pojmom právneho vedomia islamského spoločenstva. Muselo ísť o jednomyselné názory kompetentných osôb, znalcov islamu, ktorí preto spájali tradície, obyčaj a prax. Aby bola právna norma prijatá za idžmu, bolo potrebné, aby ju moslimovia prijali a aby táto norma zodpovedala jednotnému pocitu všetkých členov spoločnosti. Takto sa idžma stala aj platným dôkazom v právnych záležitostiach. Idžma nemá charakter obyčaja, tako ako ho chápe európske právo, aj keď vystupuje ako súpis pravidiel a stanovísk, a je považovaná ako východisko pre možnosť novelizácie príslušného právneho poriadku.
d) Quijás – spôsob výkladu a použitie práva, za technický prostriedok, s pomocou ktorého sa vysvetľuje nový, špeciálny problém, ktorý iná norma neupravuje. Je to jednoduchá forma úsudku, ktorá bola moslimskou spoločnosťou povýšená medzi pramene islamského práva. Z hľadiska islamského práva ide iba o výklad práv a nie o jeho vytváranie
Žádné komentáře:
Okomentovat